hľadať

Profily osobností


viac osobností 
Zaujalo nás





viac  

nie sú údaje

Eva Pavlíková: Doma ani v divadle ma na rukách nenosia

dátum pridania: 26.01.10-09:27

Postava divadelnej superhviezdy madam Alexandry v inscenácii Kolumbína venovanej 60. výročiu nitrianskeho divadla vám s výnimkou jej veku a bohémskeho života skutočne sadla. Minimálne tým, že ste prvou dámou, čiže umeleckou šéfkou DAB. Ako sa v jej koži cítite?


- Je to nespravodlivé, že herečky v SND hrajú mladé postavy. Ja hrávam ženy staršie o tridsať rokov, ožraté, prostitútky a podobne - a som z toho nešťastná. Som nešťastná, že žena v päťdesiatke musí byť podľa tvorcov nejaká hnusoba. Podľa mňa sú aj milé staršie ženy, i keď môžu byť samozrejme zo života trochu frustrované, ale nie úplné harpie. Mám ťažké srdce na scenáristov, lebo každý z nich vykresľuje matku dospievajúceho dieťaťa ako „zrúdu“ a v každom slovenskom filme alebo inscenácii je matka bez jedinej dobrej vlastnosti. Mohlo by to byť nanajvýš myslené ako karikatúra...

Vy ste tiež matka - a vzorná.
- Áno, som tiež matka a myslím si, že nie som až taká „zrúda“. Na druhej strane rola Alexandry je výborne napísaná, je tam čo hrať a to je pre mňa dôležité. Je to o tom, že musím stvárniť na javisku tú ktorú postavu. Hrám ju síce ja, ale nemusím jej nič okrem vizuálu poskytnúť. Prosto stvárňujem problémy konkrétnej postavy.

Do akej miery je pre vás príjemné alebo nepríjemné prevteľovať sa do rolí s hraničnými charaktermi?
- Toto bolo príjemné prevteľovanie, lebo text je výborný a navyše v spolupráci s Emilom Horváthom sa cítim dobre. Vždy keď režíroval v DAB, som v jeho inscenáciách hrala nejakú zaujímavú postavu. Mne osobne sa s ním veľmi dobre spolupracuje, lebo ešte mi len začne hovoriť pripomienku, a už mu veľmi dobre rozumiem, čo odo mňa chce. Vždy som sa pod jeho režijným vedením ďalej posunula, čo je pre mňa tiež dôležité. Aj čo sa týka hereckej tvorby je pre mňa veľmi inšpiratívny. Obdivuhodné na ňom je, že je citlivý herec a veľmi slušný človek. Spôsob jeho práce je tichý, skromný, slušný a mne to tak vyhovuje. Berie herca ako partnera. Navyše to, že v DAB máme veľa mladých kolegov, ktorí sú jeho bývalými žiakmi, svedčí o tom, že je aj výborným pedagógom a dáva mladým veľa.

Vráťme sa k madam Alexandre. Pikantné na jej postave je, že ako magnet priťahuje mužov - obdivovateľov i mužov - spolutvorcov, básnikov, imidžmejkrov..., ktorí sú kľúčom k jej úspechu. Má s tým niečo spoločné vaša divadelná realita?
- Môj reálny život je úplne odlišný. Nie som spolumajiteľkou divadla, nemám žiadnych imidžmejkrov a nemôžem zasahovať do toho, koho do divadla prijmeme a koho nie. I keď z pozície umeleckej šéfky DAB už teraz do určitej miery áno. Ale nesprávam sa ako veľká hviezda. Ak si niekto myslí, že je v slovenských pomeroch hviezdou, vzbudí môj úsmev... Normálne chodím na nákupy, nemám slúžku, ani obrovský dom, ani štyri autá a nemám ani taký príjem, aby som sa považovala za hviezdu. V divadle tým, že pracujeme s citmi, sme možno nadpriemerne senzitívni a naše reakcie vo vyhrotených situáciách sú možno impulzívnejšie, ale až také, ako v tejto hre, to nie je. Autor Kolumbíny je vynikajúci, hrala som ešte v roku 1996 aj v jeho hre Pekár, pekárka a ich učeň, ktorá je výbornou štúdiou manželského vzťahu po mnohých rokoch súžitia. Hry Jeana Anouilha sú známe a obľúbené a napísal ich veľa – Orchester, Antigona, Škovránok...

Nečudo, že niektoré vaše citácie v hre, ktoré sa týkajú vzťahu mužov a žien, sú veľmi výstižné.
– Hra Kolumbína bola v Anglicku a Francúzsku vyhlásená za cynickú práve kvôli mojej postave, i keď Francúzi sú viac promiskuitní a perverzní ako Angličania. Moje vety sú poznačené poznaním i prostredím, v ktorom moja postava žije a pracuje. Určitým spôsobom sú kruté, keďže Alexandra absolútne stratila vieru v lásku... a takí ľudia zostávajú sami. Ja mám od nej veľmi ďaleko. Som konzervatívna a verím, že jeden partner alebo menej partnerov je viac, a navyše pre mňa je rodina nesmierne dôležitá. Čo sa týka Alexandrinho vzťahu k synom, z textu hry som vyčítala, že ona mala, paradoxne, Julienovho otca zo všetkých jej mužov asi najradšej a šokovalo ju to, že bol schopný zavraždiť sa kvôli nej. Možno preto tak otvorene dáva najavo svoj negativizmus k Julienovi, lebo ona bola tiež v živote niekoľkokrát zranená. Minimálne vtedy, keď jeho otca stratila. Inscenácia je zaujímavá tým, že autor sa v nej pohráva s rôznymi témami – láska a neláska, rôzne podoby lásky a nelásky, starnutie a mladosť, prispôsobivosť a neprispôsobivosť spoločenským konvenciám... Zvolil si veľa dobrých nadčasových tém a opakuje situácie tých istých ľudí po niekoľkých rokoch, čím vyjadril, ako sa vyvíjajú, dozrievajú a ako sa úplne inak zachovajú. Napríklad mladá Kolubína ako kvetinárka najskôr povie, že nechce vstúpiť do divadelného kolotoča a potom doň vhupne naplno. Je to veľmi múdra hra a mnohé ženy prišli po predstavení za mnou a pýtali sa ma na niektoré vety, ktoré tam hovorím mužom: „To vás máme zbožňovať po celý život iba preto, lebo ste mali dobrý vkus a vybrali ste si práve nás?“ alebo „Ženu si udržíš, ak si ju máš čím udržať! Ak to nemáš, tak ju stratíš.“ a ďalej „Keď má na falošné šperky, mal by mať dosť peňazí, aby kúpil aj pravé.“ ...je tam veľa múdrostí platných aj pre súčasnosť.

Netajíte sa tým, že rodinný život je pre vás základom a je pre vás najdôležitejší. Ako vás podporuje manžel a dcéra Katka v náročných obdobiach skúšok, generálok či premiér?
- Moji doma sú tí najväčší kritici. Moja dcéra na rozdiel od iných dcér herečiek a ľudí v umení sa na mňa vôbec nedíva ako na modlu, ale neustále ma upozorňuje na moje nedostatky, ktoré ona vidí očami 21-ročnej slečny oveľa hyperbolickejšie ako v skutočnosti sú - a môj manžel tiež. Oni mi tolerujú, že vtedy nie je navarené a upratané, ale ak si niekto myslí, že ma niekto doma nosí na rukách a chváli, nebodaj sa správa ku mne ako jeden z obdivovateľov madam Alexandry, je na veľkom omyle! Môj muž mi tvrdí, že iba on mi hovorí pravdu, keď mi vraví, že mám schudnúť alebo poukazuje na moje nedostatky. No od neho to v pohode prijímam. Nikdy som nemala rada ľudí, ktorí mi mastia medové motúzy popod nos a viem, že to nemyslia vážne. Priateľov mám na to, aby mi hovorili aj kritiku do očí. Moji doma vedia, že som asi dobrá, ale sa z toho nezbláznia. Moju rodinu to nezaujímalo, že som mala v piatok na premiére úspech. V sobotu dopoludnia som musela variť obed a večer som sa znova musela postaviť na javisko na druhej premiére a zasa sa usilovať o divácky potlesk. Som v tomto veľká realistka, mám napríklad doma knihu Smutné konce slavných žen. I keď nie som slávna filmová herečka, podľa nej sú konce slávnych ľudí smutné. Viem, že nič nie je staršie, ako včerajší úspech. Mám teóriu, že keď budem raz ležať v nemocnici a potrebovať opateru, polievku mi nebudú nosiť ľudia z divadla, ale budú to, dúfam, môj muž a moja dcéra, moji najbližší. Preto sa tak snažím a držím sa ich zubami-nechtami (smiech), a verím, že sa v mojej starobe tá moja najväčšia, dnes 21-ročná kritička o mňa postará. Divadlo je totiž ako mäsový mlynček, zomelie vás, vyšťaví, vypľuje a potom, keď už nevládzete, vás nepotrebuje.

V Nitre a na Slovensku máte ako popredná divadelná herečka množstvo priaznivcov...
- Mám rada ľudí a som rada v ľudskej spoločnosti. Je mi to veľmi príjemné, keď mi ľudia povedia, že ma majú radi alebo dostanem zľavu na orchideu, lebo sa predavačovi páčia moje názory v časopisoch. Ľudia v Nitre i v Bratislave si pamätajú môjho Osmijanka, Plánku, Bátoryčku či slečnu Nituš. Je to veľmi príjemné, keď vás majú ľudia radi a povedia vám, že sa im páči to, čo robíte. Napríklad predavačky v mäsiarstve mi minule povedali, že vyzerám v skutočnosti lepšie ako v televízii, a potešilo ma to. Beriem to racionálne. Generácie hercov sa postupne striedajú, a keď zostarnem, bude to tu inak, prídu sem iní. Napríklad moji kolegovia sa vôbec nepozerajú na mňa ako na bohyňu. Keď poviem, vyskúšaj to tak alebo tak, odpovedia mi, že ja si to nemyslím. Rešpektujem to, a ak niekto má záujem, myslím, že mu mám čo poradiť. Za mojich mladých čias sme boli vďační za odovzdávanie divadelnej štafety a hereckých skúseností. Dnes je to trochu inak, bohužiaľ, asi sa mladí musia naučiť na vlastných chybách. Je mi to ľúto, že už to neplatí, lebo podľa mňa je úplne normálne, keď starí kolegovia radia mladším a robia to pre dobro veci. Dúfam, že raz - keď už budem vedieť, že nevládzem, nestačím, nepamätám si - budem mať v sebe dosť súdnosti a sily, aby som vedela odísť so zdvihnutou hlavou. Ešte mám čas... No pamätám si citát: „V 50-tke si na vrchole ako na končiari hory a máš najlepší výhľad. Si už dosť stará na to, aby si nebola hlúpa, ale to neznamená, že je koniec.“ (Eva Pavlíková sa na oslavy 50-tky ešte len chystá – pozn. red.)

SILVIA STRUHÁROVÁ
FOTO - ARCHÍV DAB

 


Media galéria




 poslať článok mailom  vytlačiť článok



Chcete dostávať vždy aktuálne informacie z nášho mesta?
Prihláste sa na odber noviniek!