hľadať

Profily osobností


viac osobností 
Zaujalo nás





viac  
Užitočné linky

(verné napodobeniny originálov parfúmov svetových značiek) 


nie sú údaje

Marcel Merčiak: „Futbal je symbol zemegule“

dátum pridania: 21.04.12-16:02


Marcela Merčiaka považujú v súčasnosti mnohí slovenskí diváci a priaznivci športu za najlepšieho športového komentátora. Jeho srdcovou záležitosťou je futbal. Azda všetci si veľmi dobre pamätáme na jeho emotívne reakcie pri postupe slovenských futbalistov na MS v roku 2010, či rovno na svetovom šampionáte. Porozprával nám, ako s komentovaním začínal, aké mal športové vzory a ako sa popri náročnej práci dokáže venovať aj rodine – manželke a synčekovi.

Lákal Vás šport už od detstva alebo ste mali aj iné koníčky?
Ťahalo ma to k športu celkom prirodzene ako každého malého chlapca. Vyrastal som na sídlisku v partii z paneláku, takže sme športovali vo veľkom každý víkend a celý rok. Futbal, hokej - naše normálne radosti socialistických Husákových detí z 80. rokov. Nemal som výraznejšie koníčky okrem športu. Snáď len čítanie - ale dlhé roky to bolo len čítanie športových stránok novín a športových publikácií.

Aký bol Váš vzor, kto bol pre Vás takým idolom?
V športe som mal veľa vzorov. Väčšina príbehov úspešných (nielen v športe) je inšpirujúca a tak to bolo aj pre mňa. Rokmi sa tie idoly menili, pribúdali, odchádzali. Spomeniem fenoménov z čias môjho detstva: pre mňa to boli Lendl, Gretzky, Lemieux, naši hokejisti (Liba, Lukáč, Rusnák, Pašek, Ružička, Richter, Králík, Hašek), kopec futbalistov - Platini, Zico, van Basten, Maradona, z našich Jurkemik, Berger, Vízek, neskôr Hašek, Chovanec, Moravčík, Kubík. Chodieval som na každý ligový zápas v Prešove - tam som tie veľké hviezdy československého futbalu obdivoval.

Ako ste sa dostali ku komentovaniu športových prenosov a aké boli Vaše komentátorské začiatky?
Prirodzenou cestou, za ktorou boli veľké túžby a zrejme správne nasmerovanie: veľa čítania, snaha o novinárčinu, nasiaknutie množstva vedomostí, toho, čo ste nikdy nevideli na vlastné oči, ale z prečítaného si to viete predstaviť, atď. Nedá sa to opísať v troch - štyroch vetách. Vždy sa mi páčilo, že ma niekto spoza mikrofónu sprevádza dejom športových súbojov, obdivoval som Karola Poláka, ktorý bol vždy mojou inšpiráciou. Hltal som všetky priame prenosy, počúval pri nich Pavlíka, Telekyho, Lacka, Niňaja, Rybu, Gabániho, samozrejme aj českých komentátorov - Holubca, Pecháčka, Škorpila, Jungwirtha, Slepičku, Vichnara, Drbohlava, Kmenta, Bakalářa, neskôr fantastického Zárubu. Počúval som pozorne rozhlasové Mikrofónom za športom, priame reportáže z hokejových a futbalových kôl: učarovali mi virtuózy slovného prejavu ako malebný Zelenay, svojský Gallo, pátosový a ľudský Tomášik, trefný Dutka, Michalič, Jarkovský, ktorý zostal v éteri posledným bardom priamej rozhlasovej reportáže, z Čechov Procházka, Sikmund, nezabudnuteľný Malina. Vždy som mal túžbu byť raz pri tom, mať na hlave komentátorský headset a komentovať. Išiel som si za tým, a ako druhák na vysokej škole som komentoval. Pomohli mi mnohí ľudia, na Katedre žurnalistiky FiF UK v Bratislave najmä docent Droppa a docentka Hradiská. Do telky som sa dostal už v novembri 1993 vďaka pochopeniu skvelého človeka Milana Michaliča, dlhoročného rozhlasového reportéra a neskôr televízneho komentátora som už ako prvák počas ZOH v Lillehammeri robil prvé šoty, neskôr pribudli prvé reportáže do Tanga, Športových ozvien, robil som dokonca aj pre rozhlas štyri priame reportáže z Humenného z futbalovej ligy v Mikrofónom za futbalom, v septembri a na jeseň 1994 prvé krátke komentovania v highlightoch Ligy majstrov, od jari 1995 tvrdá redaktorská práca, ktorú som musel stíhať popri škole. Bol som síce externista, ale bol som v televízii prakticky každý deň, vznikli Euroligy, pribúdali priame prenosy z futbalu, atletiky, biatlonu i ďalších športov (v prvých troch rokoch komentátorskej kariéry som stihol komentovať 15 rôznych športov vrátane motorizmu), zahraničné magazíny, moderovanie v priamych prenosoch aj v Góloch Bodoch Sekundách. Ako tretiak som bol na OH v Atlante 1996 a keď som končil školu - v júni 1997 - už som bol prakticky členom redakcie, pripraveným komentátorom, redaktorom - teoreticky a najmä prakticky.

Ktorý športový priamy prenos sa Vám komentoval najlepšie, resp. najhoršie a prečo?
Najlepšie sa komentujú tie priame prenosy, kde je pre slovenského diváka pozitívny náboj spôsobený úspechom, alebo úspešným vystupovaním našich športovcov. Takže bolo to množstvo priamych prenosov z biatlonu, kde najmä naše ženy roky mútili vodu vo svetovej špičke, no a samozrejme futbal. To je fenomén, v ktorom stojíte vždy na rozhraní pocitov diváka - buď ste preňho trvalo neprijateľný, alebo sa stanete obľúbeným. Mal som to šťastie, že som sprevádzal diváka celou kvalifikáciou MS 2010 i celým šampionátom, bol som pri každom zápase našich, prežíval som Futbalový sen o Afrike od prvého po posledný diel, aj Hviezdne vojny na samotnom šampionáte. Zažil som historický úspech nášho futbalu v ére samostatnosti, najväčší úspech od štvrťfinálovej účasti na MS 1990.
A najhoršie? Spomínam si na rôzne prekérne situácie, na lejaky, prietrže mračien, búrky, v ktorých som nemal pri sebe dáždnik, boli prenosy, v ktorých som išiel live aj 5 hodín v kuse, za tých 17 rokov sa toho nazbieralo, ale že by bolo niečo v nejakých najhorších podmienkach, tak na to si ani nespomínam.

Ako prijímate pozitívne či negatívne ohlasy od divákov?
Prijímam argumentačne podkutú kritiku, neprijímam zovšeobecňujúce a na dojmoch postavené subjektívne názory.

Ako vnímate zahraničných komentátorov?
Každý národ má svoju vlastnú mentalitu, ktorá sa v komentovaní prejavuje. Inak komentuje Nór a inak Mexičan. Mám rád anglickú komentátorskú školu: rád si vypočujem prenosy s Clivom Tyldesleym, Martinom Tylerom, velikáni ako John Motson a Barry Davies už pomaly končia. Mám rád prejavovanie emócií a farbisté komentovanie Huga Victora Moralesa z Argentíny, ktorý je pre mňa čosi ako predstaviteľ magického realizmu v komentovaní. Mal som tú česť zoznámiť sa s najlepším talianskym komentátorom Fabiom Caressom, dobre sme si v Južnej Afrike pokecali, no a samozrejme susedia spoza hraníc, Česi. Míra Bosák (Jaromír Bosák, pozn. red.) je fenomén, vynikajúci je Tomáš Radotínský a Róbert Záruba je pre mňa ktosi, kto stojí ešte nad označením fenomén. Čo to je? Z našich komentátorov uznávam najviac Alfonza Jucka (atletika).

Aký je podľa Vás rozdiel medzi komentátormi z minulých rokov a tými súčasnými?
Informačná základňa, emotívnosť, dynamika slova, používanie výrazových prostriedkov - to všetko sa za posledných 20 rokov zmenilo, tak ako sa menil život v našej spoločnosti.

Vieme, že práca komentátora je náročná, lebo musí neustále reagovať na dianie a stane sa, že sa pritom preriekne alebo vysloví niečo nezmyselné. Aké bolo Vaše najvtipnejšie komentátorské faux pas?
Stále platí pravidlo „nedáš – dáš.“

 


 




 poslať článok mailom  vytlačiť článok



Chcete dostávať vždy aktuálne informacie z nášho mesta?
Prihláste sa na odber noviniek!